Pravlasťou Rómov je India. Ich predkovia patrili prevažne k pôvodnému obyvateľstvu tohto subkontinentu, ktoré sa aj telesne (o.i. tmavšou pleťou) trocha odlišovalo od väčšiny, ktoré nad ním neskôr prevládajúcu. Ich postavenie v indickom kastovnom systéme prešlo určitým vývojom, ktorý bol prevažne klesajúci. Už v ich vlasti im kočovanie pomáhalo uplatniť remeselné zručnosti, najmä kováčske, ale aj schopnosť baviť publikum hudbou, tancom a rôznymi kúskami. V núdzi si vypomáhal, ako sa dalo, okrem iného aj žobrania. Nemuselo však ísť - ani vtedy, ani neskôr v Európe - o žobranie. Rómska žena si napríklad prišla prosiť o trochu jedla pre deti, zaplatila za ne však kus práce.
Z Indie emigrovali pravdepodobne za obživou. Ich migrácia trvala niekoľko storočí. Svoju vlasť opúšťali vo vlnách. V Malej Ázii a Egypte sa vyskytli údajne už viac ako tisíc rokov pred Kristom. Dnes je nájdeme po celom svete. Do Európy, kde ich zostalo najviac, doputovala prvá vlna pred rokom 1000 cez dnešné Turecko, slabší prúd dorazil ešte asi o sto rokov skôr cez Egypt a severoafrickej pobrežia do Španielska. V súčasnej rómčine možno nájsť slová prevzatá z trinástich jazykov dá sa z nich usudzovať, že sa mnohí Rómovia už dlhší čas zdržiavali v dnešnom Iráne, ešte viac slov však prevzali z gréčtiny a z jazykov balkánskych národov. Na Balkáne sa tiež niektorí usadili natrvalo.

Prvé správy o Rómoch na našom území sú z obdobia krátko po roku 1400. V tej dobe sa pohybovali strednou Európou v pomerne veľkých skupinách vedených starešiny, ktorí si často počínali diplomaticky pozoruhodne obratne.

Priaznivé prijatie Rómov v Európe netrvalo dlho. Cirkev čoskoro odhalila falošné ľútosť. V roku 1427 je parížsky arcibiskup exkomunikoval, vylúčil z cirkvi. Okrem toho boli podozrievaní, že špehujú v prospech Turkov alebo že zakladajú požiare. Z pútnikov sa stávajú Štvanci. Populácia ale často napriek perzekučným výnosom ich prítomnosť viac-menej ochotne akceptovalo, čiastočne zrejme zo súcitu a solidarity, čiastočne preto, že vedeli byť užitoční svojim tovarom a službami alebo zaujímaví ako zákazníci aj ako podivuhodné cudzinci. Zdá sa, že v Čechách a na Morave boli perzekúcie Rómov väčšinou miernejšie, často sem utekali z okolitých krajín.

Na slovenské, odkiaľ prišla do Čiech väčšina našich Rómov, žili po niekoľko posledných generácií, zrejme viac ako 300 rokov, veľkou väčšinou usadlo. Ich osady boli síce do istej miery ghetto, zároveň však i priestorom slobody, regulované v podstate len ich vnútorné samosprávou. Obyvatelia osád, najmä ženy, vykonávali pre miestne gádžo - v podstate za naturálne odmenu - prevažne najhrubšej práce, deti pásli husi alebo prasaťa. Niekedy boli Rómovia vyhľadávanie ako liečitelia dobytka, ženy ako bylinárky. Tí, ktorí bohatlo a stúpali na spoločenskom rebríčku, ako špičkoví hudobníci či obchodníci, postupne opúšťali svoje osady a stavali si často honosné vily. Život v osadách sa však stával čoraz väčším anachronizmom. Jeho štýl a kultúru sa snaží zachytiť etnografovia, kým úplne nezmiznú pod tlakom spoločenských zmien, prípadne rovno asanačných buldozérov.